Choď na obsah Choď na menu
 


V.Katajev: Sedemfarebný kvietok (DDS, DaD)

Valentin Katajev: Sedemfarebný kvietok
(dramatizácia a úprava: Dana Turanská) Banská Bystrica , 2015

Osoby:
SOŇA – 
STARENKA –
LUPIENKÁR –
HLAS –
ZLODEJ – 
OBCHODNÍCI –
MATKA –
DETI NA DVORE –
ĽADOVÉ MEDVEDE –
DIEVČATÁ NA DVORE –
BÁBIKY –
MARUŠKA –

1. obraz: JARMOK
/Prázdna scéna. Z rozhlasu počuť oznam./

Hlas: Pozor! Pozor! Vážení občania, dnes sa v našom meste bude konať zimný jarmok. Nepremeškajte preto túto skvelú príležitosť a navštívte jednotlivé stánky, ktoré aj tento rok ponúkajú široký sortiment rôzneho tovaru. Koniec oznamu!
/Na scénu prichádzajú zo všetkých strán obchodníci s tovarom a jeden cez druhého sa prekrikujú./
Obchodník 1: Perníky! Kúpte si perníky! Medové! Zdobené! Srdiečka i Zvieratká!
Obchodník 2: Praclíky! Slané i sladké! Pre radosť!
Obchodník 3: Klobásky! Čerstvo vyúdené! Nedajte sa ponúkať!
/Do toho vojde Soňa. Obzerá si stánky. Obchodníci ju lákajú. Rovnako ako Soňa si prezerá stánky aj jeden chlapec. Zaujíma ho všetko čo sa v stánkoch nachádza no na rozdiel od Soni nemá záujem nič kúpiť. Z každého stánku sa snaží čosi ukradnúť./
Obchodník 3: Nože sa pristavte a ochutnajte! Domáce, čerstvé, voňavé... /Soňa ochutnáva/
Soňa: Najlepšie klobásky... Ďakujem! No inokedy! Pre iné ma poslali... /odchádza k ďalšiemu stánku/
Obchodník 2: Poďte bližšie! Najlepšie praclíky! Kúpte si! Ktoré vám dám, slečinka?
Soňa: Najradšej by som si vzala všetky, no mamka by ma vyhrešila. Teda si vezmem len dva     rascové, dva makové, dva cukrové a jeden ružový...
Obchodník 2: Nech sa vám páči!
Soňa: Ďakujem!
Obchodník 1: Perníček! Červené srdiečko pre vás! Len poďte! Ktoré vám dám!
Soňa: Tento je krásny! A tento ešte krajší!
Obchodník 1: Tak vezmite obidva...
Soňa: Rada by som, no práve som praclíky kúpila... Možno zajtra, keď ma mamka pustí...
/Ako Soňa odchádza s praclíkmi podíde k nech chlapec a vytrhne jej  z ruky motúzik aj s praclíkami a uteká preč./
Soňa: Moje praclíky! Chyťte ho! Má moje praclíky! /smutná klesá na zem/
/Obchodníci zisťujú, že aj oni boli okradnutý./
Obchodník 1:  Zlodej! Zlodej! Perníky ukradol!
Obchodník 3: Ľudia, chyťte ho! Chýbajú mi klobásky!
Obchodník 2: Aj mne čosi chýba! Chyťte ho!
Obchodník 3: Ktorým smerom šiel!
Obchodník 1: Tamto bežal!
Obchodník 2: Poďme!
Obchodníci: Chyťte ho! Zlodej! Zlodej!
/Nahnevaní obchodníci ako stádo bežia za zlodejom. Na scéne ostáva Soňa. Sedí na zemi a plače. Z rozhlasu počuť oznam./
Hlas: Pozor! Pozor! Vážení občania, tento rok kvôli zlým deťom Vianoce nebudú. Koniec oznamu.

2. obraz: STRETNUTIE SO STARENKOU
Soňa: /sklamaná/ Ani Vianoce, ani praclíky. /uvedomí si, že praclíky sú teraz horšie ako Vianoce/ No bez praclíkov domov nemôžem. Mamička mi neuverí. A otecko?... Nemôžem sa takto vrátiť...
/Dievčatko schúlené sedí na zemi a plače. Okolo ide starenka../
Starenka: Kto tu tak narieka? Nedá mi to spať...
/Dievčatko sa utíši a pozrie na starenku./
Soňa: To ja, starenka! Prepáč, už nebudem! /Utrie si slzy./
Starenka: /Zastaví sa pri dievčatku./ Tak vrav, čo si zač!
Soňa: Volám sa Soňa, starenka.
Starenka: A prečo plačeš, Soňa?
Soňa: Mamka ma poslala po praclíky. Dva rascové pre ocka, dva makové pre mamu, dva cukrové pre seba a jeden malý ružový pre brata Pavlíka. Mala som ich na motúziku. A teraz sú preč./Povzdychne si skloní hlavu./  To všetko to odporné     chlapčisko! Zlodej! /Nahnevane./ On ich všetky ukradol. Vytrhol mi ich z ruky a ušiel. /Pauza/ Ale takto bez praclíkov nemôžem ísť domov.
Starenka: Dobre, dievčatko. Pristúp ku mne. /Soňa sa postaví./ Praclíky ani peniaze síce nemám, no v mojej záhradke rastie takýto sedemfarebný kvietok, a ten môže všetko. /Vyberie z vrecka kvietok a dá ho Soni./
Soňa: /Obzerá si kvietok./ Žltý, červený, modrý, zelený, oranžový, fialový a belasý.... každý inej farby...
Starenka: Tento kvietok nie je obyčajný, ale zázračný. Splní ti všetko, čo si zaželáš. Treba len odtrhnúť niektorý lístok, vyhodiť ho a povedať:
            Leť, lístoček, leť,

            preleť šíry svet        
           od východu na západ
           a potom sa ku mne vráť,
           prileť zasa sem,              
           vykonaj, čo chcem.
Potom povedz, čo má vykonať, a hneď sa to stane. Ale pozor, nepremárni zbytočne   všetky želania. Uváž načo ich minieš!
Soňa: Ďakujem, starenka! A dovidenia!
Starenka: /Starenka si zatvorila viečka./  Dovidenia, Soňa!  /Odchádza./
Soňa:
Keby som tak vedela kde som? Pre toho zlodeja som celkom zablúdila. /Všimne si kvet/ Skúsim, či je naozaj zázračný! /Chytro odtrhne žltý lístok, vyhodí ho a povie.../                   
           Leť, lístoček, leť,

           preleť šíry svet        
           od východu na západ
           a potom sa ku mne vráť,
           prileť zasa sem,              
           vykonaj, čo chcem.                                                                                      
Nech som hneď doma aj s praclíkmi! /Štronzo. Tma./

3. obraz: DOMA
/Svetlo. Soňa drží v ruke motúzik s praclíkmi. Štronzo sa ruší. Soňa sa obzerá, čo sa stalo. Zistí, že má praclíky a usmieva sa. Počuť mamin hlas. Mama prichádza./
Mama: Soni! Soňa! /Uvidí Soňu a kráča k nej./ Konečne! Kde si bola tak dlho? Bála som sa o teba.
Soňa: Ale, veď už som tu... Aj praclíky mám... /Podáva jej praclíky./
Mama:
Vezmem ich do kuchyne. Najprv si dáme obed a potom budú praclíky. /Odchádza./
Soňa: /Keď je mama preč vytiahne kvietok/  
Tento kvietok je naozaj zázračný. Treba ho dať do najkrajšej vázy! Tak... v mamkinej váze ti bude najlepšie. /Vezme  vázu do rúk, aby sa zblízk pokochala./ Ako ti tá váza len pristane...
Mama: /zo zákulisia/  Sonička, obed!
/Soňa sa zľakne a pustí vázu. Váza sa rozbije./
Mama: /zo zákulisia/
Soňa?! Zase si niečo rozbila?! Azda len nie moju vázu?!
Soňa: Nie, nie, mami, to sa ti len zdalo! /pre seba/  Čo teraz? Rýchlo! Kvietok! /Chytro sa zohne pre kvietok čo leží na zemi. Odtrhne červený lístok, vyhodí ho a zašepká./
           Leť, lístoček, leť,

           preleť šíry svet        
           od východu na západ
           a potom sa ku mne vráť,
           prileť zasa sem,              
           vykonaj, čo chcem.          
Nech je mamina váza zasa celá! /Štronzo. Tma./
/Svetlo. Soňa drží v rukách celú vázu. Štronzo sa ruší. Soňa položí vázu na stolík. Prichádza mama./
Mama: Máš šťastie, že je váza celá. Nemáš sa s ňou čo hrať! /Vezme vázu zo stolíka a preleští ju zásterou./  Bež sa hrať radšej na dvor!
Soňa: Áno, mamička. Už idem. /Odchádza. Mama položí vázu. Tma./

4. obraz: DETI NA DVORE
/Svetlo. Na dvor utekajú deti s plachtami./
Deti: Ja budem prvá, ja budem prvá....
Dieťa 1: Veslujem!
Dieťa 5: Zapisujem!
Dieťa 2: Kormidlujem!
Dieťa 3: Kapitán!
Dieťa 4: Nie, ja som kapitán! Ty si bola včera!
Dieťa 3: A čo mám robiť ja?
Dieťa 1: Vesluj so mnou...
/Deti sedia na starých plachtách a hrajú sa na polárnych cestovateľov./
Dieťa 1: Pozor, ľadovec!
Dieťa 2: Musíme sa otočiť!
Dieťa 3: Vidím medveďa!
Dieťa 5: Dúfajme, že nie je hladný.
Dieťa 4: Ten je ďaleko.
/Príde Soňa./
Soňa: Deti, môžem sa s vami hrať?
Dieťa 2: Ešte čo! Toto je severný pól! A mi už na severný pól nikoho neberieme!
Soňa: Aký severný pól, veď sú to len plachty!
Deti: Aké plachty, aké plachty?!
Dieťa 3: Nijaké plachty, ale kryhy.
Dieťa 1: Choď odtiaľto a nezavadzaj, práve sme v tuhom ľadovom zovretí.
Soňa: Teda nie?
Dieťa 4: Nie a daj už pokoj!
Soňa: Ani netreba. Ja aj bez vás budem na severnom póle. A nie na takomto, ale na naozajstnom. A vy budete vidieť figu drevenú! /Nahnevaná príde dopredu javiska. Vyberie kvietok, odtrhne modrý lístok, vyhodí ho a povie.../
           Leť, lístoček, leť,

           preleť šíry svet        
           od východu na západ
           a potom sa ku mne vráť,
           prileť zasa sem,              
           vykonaj, čo chcem.          
Nech som hneď a zaraz na severnom póle.  /Štronzo. Tma./

5. obraz: SEVERNÝ PÓL
/Svetlo. Soňa stojí tam kde stála. Počuť fúkať silný vietor. Štronzo sa ruší. Soňa sa obzerá. Krčí sa od zimy./
Soňa:
Jaj, mamička moja, zamrznem! Už si necítim prsty na rukách. /dýchne si do dlaní/ Aj môj dych je ako ľad. To je zima! Mamička! Kde si?! /Pustí sa do plaču. Počuť zarevať medveďa./   Čo to bolo? /Prestane plakať, utrie si slzy. Príde prvý medveď,    chlapec s bielou  plachtou, zozadu a pomaly sa blíži k Soni./  Biely medveď! /Ustupuje pomaly až na  okraj javiska. Prichádza postupne k nemu druhý medveď a  Soňa komentuje každý  príchod medveďa. Postupne prídu štyri medvede, ktoré kráčajú pomaly dopredu./ Ľad sa pod ním mrví. /Šepotom a bojazlivo./  Druhý – oči ako kruhy. Tretí – hlad mu z oka svieti. Štvrtý – zlostne hlavou vrtí. Piaty – je to najhroznejší dedo medzi dedmi!!! /Medvede už sú skoro pri nej. Soňa vytiahne  kvietok, odtrhne zelený lístok, vyhodí ho a začne kričať z celej sily./        
           Leť, lístoček, leť,

           preleť šíry svet        
           od východu na západ
           a potom sa ku mne vráť,
           prileť zasa sem,              
           vykonaj, čo chcem.              
/Medvede už stoja pri nej. Soňa sa učupí a schúli./
Nech som zasa na našom dvore!
/Štronzo. Tma./

6. obraz: DETI NA DVORE
/Svetlo. Scéna na dvore. Deti sedia na plachtách (tzv. kryhách). Soňa je schúlená vpredu javiska. Štronzo sa ruší. Soňa sa postaví a pozerá na deti. Deti hľadia na ňu a smejú sa./
Soňa: Čomu sa smejete?!
Dieťa 5: No, kde je severný pól?
Soňa: Bola som na ňom.
Dieťa 3: Nevideli sme!
Dieťa 4: Dokáž!
Soňa: Pozrite, tu mi ešte visí cencúlik. /Ukazuje na nos./
Dieťa 1: To nie je nijaký cencúlik...
Dieťa 2: ...to je figa drevená, vieš?
/Deti sa smejú. Soňa sa urazí. Deti so smiechom berú svoje „kryhy“ a odchádzajú./

7. obraz: DIEVČATÁ NA DVORE
/Na dvor príde dievčatko s bábikou a hrá sa s ňou./
Soňa: Aká pekná bábika. Môžem si ju chytiť?/Ide k dievčatku s bábikou./
Dievča 1: Nedám! Ešte mi ju vezmeš a nevrátiš! /Odtiahne bábiku od Sone a hrá sa ďalej. /
/Na dvor prídu dve kamarátky tiež s bábikami a zvítajú sa s treťou kamarátkou čo už na dvore je. Soňu si nevšímajú./
Dievčatá: /Dievčaťu 1/  Ahoj!
Dievča 1: Ahoj... /dievčatá sa hrajú/
/Soňa podíde k ďalšiemu dievčatku/
Soňa: Aj ja som chcela takú bábiku. Môžem?...
Dievča 2: Nie! To je moje!
Soňa: Veď iba na chvíľku... /Dievča 2 sa ešte viac odtiahne. Soňa sa obráti k Dievčaťu 3/ Ani ty mi nepožičiaš svoju bábiku?
Dievča 3: Nie! Kúp si svoju!
Soňa: /Urazená./ Dobre, hneď budete vidieť, kto má viac bábik! /Príde dopredu javiska. Dievčatá sa usmievajú a šepkajú si, pomaly odchádzajú.  Soňa vytiahne kvietok, odtrhne oranžový lístok,  vyhodí ho a povie./ 
           Leť, lístoček, leť,

           preleť šíry svet        
           od východu na západ
           a potom sa ku mne vráť,
           prileť zasa sem,              
           vykonaj, čo chcem.         
Nech mám všetky najkrajšie bábiky!

/Štronzo. Tma./

8. obraz: BÁBIKY
/Svetlo. Štronzo sa ruší. Soňa sa pozerá, čo sa bude diať. Dostane veľkú krabicu bábik. Soňa si ich vybaľuje. Po chvíli si všimne, že z Dievčat sa stávajú tiež bábiky, ktoré sa pomaly rozhýbu a chodia po priestore./
Bábika 1: Mama – tata, mama – tata...
Bábika 2: Pusu, pusu...
Bábika 3: Ahoj, ahoj....
/Z každej bábiky sa Soňa teší, pobehuje okolo nich, obdivuje ich. Zrazu sa však bábiky zmenia a začnú byť otravné, chcú sa stoj čo stoj hrať./
Bábiky: Poď sa hrať! Hraj sa! /opakujú dookola a chodia za Soňou./
Soňa: Dosť, už dosť! /Kričí zdesená../  Viac nechcem! Netreba mi toľko hračiek. Ja som len žartovala. Ja sa bojím.... /Uteká pred bábikami. Chytro vyberie kvietok, odtrhne fialový lístok, vyhodí ho a povie./
           Leť, lístoček, leť,

           preleť šíry svet        
           od východu na západ
           a potom sa ku mne vráť,
           prileť zasa sem,              
           vykonaj, čo chcem.          
Nech sa všetky bábiky vrátia späť do obchodov!
/Štronzo. Tma./

9. obraz: STRATIL SA KVIETOK
/Svetlo. Bábiky sú preč. Soňa stojí znovu na dvore. Štronzo sa ruší./

Soňa: /zistí, že zrazu nemá kvietok, obzerá sa po zemi, hľadá ho po vreckách/  Kde je môj kvietok? Kam sa podel? Nikde nie je! /hľadá kvietok/
/Príde Starenka. Soňa ju zbadá a beží k ne./
Starenka: Tak tu si, Soňa!
Soňa: /rada,že ju vidí/ Starenka, dobre, že ste prišli! Stratila som váš zázračný kvietok!   Neviem ako sa to mohlo stať...
Starenka: Ja viem, všetko viem. Kvietok sa nestratil. Vrátil sa naspäť ku mne. Pozri, tu je! /vytiahne spod kabáta kvietok už len s jedným lupienkom/
Soňa: Prečo?
Starenka: Vidíš koľko mu zostalo lupienkov? Jeden. Posledné želanie. Stratil sa, lebo si všetky jeho želania zbytočne premárnila.
Soňa: /so sklonenou hlavou/  Máš pravdu, starenka. Šesť lístkov som odmárnila a úžitok nijaký. No už viem, že mám byť múdrejšia.
Starenka: Dám ti ešte jednu príležitosť, lebo verím, že som kvietok dala do tých správnych rúk. Tu máš, no pamätaj si, že je to posledné želanie.../odíde/
Soňa: Ďakujem, starenka! /Pozerá na kvietok./ Čo by som si tak mala želať? /premýšľa/
/Na javisko príde Maruška, dievčatko s obviazaným šálom okolo krku, ktoré vkuse smrká, kýcha, kašle a fúka nos.... Soňa ho zbadá. Ide k nemu./
Soňa: Dievča, ako sa voláš?
Maruška: Maruška. A ty?
Soňa: Soňa /Ticho./  Raz som priklincovala na stenu svoj tieň. Potom som odišla, a keď som sa vrátila, našla som tieň na tom istom mieste.
Maruška: A ja som hodila do vody kamienok. Keď začal robiť na vode kruhy, vzala som ten najväčší a kotúľala som si ho ako obruč.
Soňa: Vymýšľaš si!
Maruška: Tak ako ty.
Soňa: Poď sa hrať na chytačku.
Maruška: Nemôžem. Som prechladená a môžem dostať zápal pľúc keby som sa s tebou hrala.
Soňa: Škoda. Si taká milá, chcela som sa s tebou hrať.
Maruška: Aj ja by som sa chcela, ale nemôžem.
Soňa: Ako len táraš, dievča! /Vyberie rýchlo z vrecka kvietok./  Pozri! /Opatrne odtrhne posledný belasý lístok. Na chvíľu si ho priloží k očiam a potom ho pustí na zem. Hlas sa jej trasie od šťastia./
           Leť, lístoček, leť,

           preleť šíry svet        
           od východu na západ
           a potom sa ku mne vráť,
           prileť zasa sem,              
           vykonaj, čo chcem.          
Nech je Maruška opäť zdravá! /Štronzo. Tma./

/Svetlo. Maruška  už nekýcha, nekašle, nesmrká. Štronzo sa ruší./
Soňa: /Maruške./  Poď!  /Ťahá ju./
Maruška: /Odhodí vreckovku a dá dole šál/  To je zázrak! /Začne behať a od radosti skákať. Obaja sa smejú./
Soňa: Utekaj, lebo ťa chytím!  /Naháňajú sa po javisku./
Maruška: Nechytíš! Nechytíš!
/Z rozhlasu počuť oznam. Deti sa počas oznamu naháňajú/
Hlas:  Pozor! Pozor! Vážení občania, tohto roku predsa len Vianoce budú. /Vyjde na javisko  starenka./  Koniec oznamu.
Soňa: Starenka! /rozbehne sa k nej/ Želala som si...
Starenka: Vidím, že som sa v tebe nezmýlila... Si dobré dievčatko. Pomohla si nielen Maruške, ale i ostatným deťom. Dobrým skutkom si vrátila Vianoce.
/Svetlo sa sťahuje. Tma./

Koniec.