Choď na obsah Choď na menu
 


M.Lacko: Drevená krava /DDS, DaD/

Marian Lacko: Drevená krava
(Scenár inscenácie pre deti na motívy rozprávky Pavla Dobšinského.)
Rimavská Sobota,1996

OSOBY:
Kubo.........dedinský kraviar
Rozprávač l (R 1)
Rozprávač 2 (R 2)
Kráľovná l (K 1)
Kráľovná 2 (K 2)
Kráľovná 3 (K 3)
Kráľovná 4 (K 4)

Kráľovná 5 (K 5)
Šašo
Krajec.....dedinčan
Žena (Kubova)
Princezná
Bubeník.... dedinský
Stráž l (S 1)
Stráž 2 (S 2)
Richtár
Farár
Radca
komedianti, dvorné dámy, radcovia, dav

(V hre je použitý scénický prvok: sedadlo v tvare krav­ského tela, ktoré slúži ako trón a stoličky na kráľovskom dvore, v určitých obrazoch sa mení na „drevenú kravu" — deti ju vodia ako bábku.)

1.OBRAZ:
           (Scéna - prázdne javisko, na ktoré prichádza karne­valový sprievod detí poobliekaných v šatách z rôznych období. Veselo prichádzajú na javisko z viacerých strán, spievajú si pesničku za sprievodu gitary alebo harmoniky (klavíra). Niektoré deti majú'orfové nástroje a perkusie, ktorými sprevádzajú spev.)

Ukážem vám zvláštnu ríšu,
takú ríšu, to si píš,

hocikde už dneska veru
len tak ľahko nevidíš.

V tej ríši vám majú kravu,
čo je celá drevená.
Netreba jej vôbec trávu,
no mlieko ti tiež nedá.

Poďte s nami do tej ríše,
poďte s nami pozrieť tiež.
Tak ako sa v knihe píše,
s kravou sa tam zohreješ.

A ten, čo nám nechce veriť,
veď nám ani nemusí,
možno že si lepšiu ríšu
pre seba sám vymyslí!?

Ukážem vám zvláštnu ríšu,
takú ríšu, to si píš,
hocikde už dneska veru
len tak ľahko nevidíš, uvidíš.

           (Do pesničky prichádza rozprávač, ktorý sa snaží dav utí­šiť.)
ROZPRÁVAČ 1: Milé deti (Komedianti rušia ďalej, R l sa obzrie na nich, výraznejšie zopakuje.)
Milé deti, milí herci...
(Tí stíchnu a s poďakovaním mu zatlieskajú.)
VŠETCI: Ó,... ďakujeme za poklonu!
R 1: Milé deti, milí herci, milí dospelí. Ja viem, že mi nemáte čo dovoľovať, ale
dovoľte mi aj napriek tomu
po­rozprávať vám príbeh, ktorý sa stal

Herci: Nóóó...
R 1:
...nestal (Herci: „Fíha...") v jednej krajine.
R 2: (Prichádza na scénu) Prosím ťa, prestaň s tým trápnym výstupom ! Nevidíš, že to nikoho nezaujíma?! To musíš úplne inak. Musíš do toho dať úsmev, ukloniť sa, nasadiť trochu... neviem, ako sa to volá, ale vyzerá to asi takto, dávaj pozor. (S pátosom.) Milé deti, dnes uvidíte to, čo ste ešte nikdy nevideli. (Smiech komediantov). Čo sa smejete, veď to bolo lepšie, nie?!
ŠAŠO: (Predstúpi.) Výborne! Ako imitácia televíznej hlásateľkyna STV 2. (Výbuch smiechu komediantov) Milé deti, viem, že vaši rodičia už pri obrazovkách dávno pospali, a tak vám teraz premietneme rozprávočku o Janko­vi a Marienke. A my si tu v štúdiu... (Zívne.)... tiež trochu zdriemneme. Dobrú noc... (Zazíva.) KOMEDIANTI: (Potlesk.) Bravóó...!
KUBO: (Predstúpi.) Vážení, začneme už, alebo čo, ja mám dnes ešte hudobnú, angličtinu a hokej, tak si švihni­me! A vôbec, aký Janko a Marienka, veď máme hrať Drevenú kravu, nie?!

VŠETCI: Drevenú kravúú...výborne!  (Spievajú pesničku, paródiu na známu z nejakej realityshow.)
R 1: (Predstúpi a zodvihne prst.) Pssst, pssst,... (Utišuje ich, pomaly stíchnu, zbystria pozornosť, R l podíde dopredu a neprirodzene hrubým hlasom povie.) Drevená krava. (Všetci sa rozchádzajú po javisku, sadajú si, vytvárajú akoby kráľovský dvor, zmena svetla, sprievod hudby.)

2.OBRAZ:
           (Scéna - náznak kráľovského dvora. R l prichádza napro-scénium a hovorí)

R 1: Kráľovský dvor.
           (Všetci sa naprávajú, snažia sa tváriť dôležito.)
Na trón prichádza kráľovná.
           (Príde prvá, sadne si, no za ňou prídu tak isto ešte ďalšie štyri, R l sa opraví.)

Prepáčte: Kráľovné!
           (Kráľovnéprichádzajú jedna po druhej, sadajú si, žiarlia na seba. Posledná prichádza zamračená princezná. Všetci sa na ňu pozerajú. Keď po­díde na proscénium, zazrie na divákov a ide si sadnúť na najvyšší trón za kráľovné. Všetci ju sledujú, až kým si nesadne.)
R 1: Voľakedy dávno bol svet úplne inakší než teraz. Ľudia toľko nepodnikali ako dnes, veď podnikanie ešte nebolo ani povolené. Ľudia sa toľko netrápili s majetkom. Čo mali, to mali a čo nie...
R 2: (Prichádza, skočí jej do reči.) ... To samozrejme nemali. Ale, zase, keď predsa len niečo mali, to už teda stálo za to! Napríklad mali veselú myseľ a často sa smiali.
R 1 (Hrubým hlasom.) Ha, ha, ha...
R 2: (Tenkým hlasom.) Hi, hi, hi...
R 1: Ale žila jedna kráľovien dievka, totiž princezná, ktorá sa nechcela usmiať ani za celý svet!
           (Princezná podíde dopredu, opát zazrie a vráti sa na trón.)
R 2: Nechcela sa usmievať ani len na svojich žení­chov.
           (Prichádzajú piati ženísi, jeden po druhom, každý sa snaží rozosmiať princeznú. Ona sa však na nich len mračí. Po každom ukáže palcom dole, prídu stráže a ženícha pod pazuchy odnášajú preč. Na kúskoch ženíchov sa vždy jedna kráľovná usmeje, ostatné na ňu pozerajú ako na hlúpu a krútia hlavou.)
R 1: Rodičia si nevedeli dať s princeznou rady. Na­pokon dali vytrúbiť po celej krajine takúto správu.
           (Kráľovné vstanú, pozrú na stráže. Jeden strážnik prináša trúbu a snaží sa na nej trúbiť, no nejde mu to. Pokrčí ru­kami akoby sa chcel ospravedlniť. Druhý strážnik podíde dopredu, buchne palicou o zem a hlási.)
S 2: Kráľovné oznamujú celému kráľovstvu, že toho človeka zlatom odvážia, ktorý princeznú rozosmeje.
ŠAŠO: (Pribehne poza stráž a posmešne opakuje všetko po ňom.)
S 1: (Snaží sa opäť trúbiť, opäť mu to nejde, radšej kývne rukou a odchádza.)
R 2: Začali sa hrnúť smiechotári z celej krajiny, snažili sa rozosmiať princeznú, no nikomu sa to nepodarilo. Kráľovné boli z toho veľmi nervózne a lamentovali, čo s nimi len bude.
KRÁĽOVNÉ: (Chodia po javisku, zalamujú rukami, nariekajú, lamentujú.) Čo s nami len bude...
R 1: No vtom sa na kráľovský dvor chcel dostať akýsi mládenec, ale stráže ho nechceli pustiť dnu.
KUBO: (Prederie sa cez stráže a pýta sa.) Prosím ponížene, či je pán kráľ doma?
K 1: My nemáme kráľa!
K 2: My máme kráľovné!
K 3: A vôbec, ty si kto?!
K 4: Nevidíš, že nemáme čas?!
K 5: Pre pána kráľa, my nemáme čas?!
K 1: Nevidíš, že máme smútok?!
K 2: Ozaj, čo to nevidíš?!
K 3: Alebo sa len tak robí!
K 4: Čo to robí?
K 5: My máme smútok? (Ostatné sa pozrú na ňu.) Ozaj, čo tu robíš, keď my máme smútok?!
KUBO: To ma mrzí, ale chcel by som si len pravdu potvrdiť.
K 1: Akú pravdu?
K 2: Čo za pravdu?
K 3: Nemáš doma richtára?
K 4: On ti mal povedať!
K 5: Čo mu mal povedať?
R 1: Premilého hosťa boli by kráľovné vyhnali, keby princezná po dlhom čase neprehovorila.
PRINCEZNÁ: Len povedzte, čo vás trápi.
K 1: Ona hovorí!?

K 2 - K 4: (Zopakujú to tak isto.)
K 5: Čo hovorí?
KUBO: Nuž, hovorím, že som vám prišiel rozpovedať svoj príbeh, aby ste mi pravdu potvrdili.

R 2: A Kubo začal rozprávať svoj príbeh. Počúvala princezná, počúvali kráľovné, počúvajme teda aj my !

VŠETCI: (Spievajú úvodnú pesnničku, zároveň menia scénu z kráľovského dvora na dedinu.)
 
3.OBRAZ:
           (Scéna - náznak dediny, deti sú zhŕknuté okolo bubeníka. Ten prichádza na proscénium, zabubnuje a číta z perga­menu)

BUBENÍK: Na známosť sa dáva, že pán richtár vydáva takéto nariadenie. Každý, kto býva v dedine, či má kravu a či nie, musí platiť daň za kraviara - pastiera kráv, aby si boli všetci rovní! (Odbubnuje a odchádza. Za ním odchádzajú aj ostatní, na scéne zostáva len Krajec.)
KRAJEC: Čerta si budú všetci rovní, keď ja kravu ne­mám, ani len teliatko. Ale jas vami vybabrem! Nebudem ja prenič - zanič platiť ! Vykresám si ja kravu z dreva !
           (Dá sa do práce, pantomimicky vyrezáva kravu, svetlo sa mení na modré, podfarbuje to hudba. Krajec prináša kusy dreva a skladá z nich kravu. Drevá majú odzadu držiaky a deti držia jednotlivé kusy. Krava „funguje" na systéme čierneho divadla, deti za kravou sú v čiernych oblekoch. Pri stavbe kravy vznikajú humorné situácie, keď sa Kraj­com zo začiatku nedarí dobre postaviť kravu. Keď je hotový, kochá sa nad svojím dielom, svetlo sa mení na reál, prichá­dza Kubo a Krajec ho víta.)
KUBO: Kravky, na pašu... Ľudkovia, ideme na pašúú !
KRAJEC: A mňa ty prečo obchádzaš ?!
KUBO: Veď vy kravku nemáte ?!

KRAJEC: A toto je čo, bicykel ?  (Vedie kravu - deti v čier­nych oblečeniach ju vedú za ním.) Pekne ty len aj moju kravku pas a každý večer mi ju celú domov priveď ! KUBO: Čo si už dnes tí ľudia nevymyslia. No dobre teda, poď moja, akože sa volá ?!
KRAJEC: Drevuľa.

KUBO: Poď, Drevuľa. Mlieka si síce z teba nenadojím, ale aspoň
sa mi nezatúlaš.
           
(Ochádza z javiska, odvádza si kravu

R 1: Takto Kubo pásal kravky a spolu s nimi aj Drevuľky.
           (Svetlo sa mení na modré, na javisko prichádza Kubo s kravami. Všetky robia deti, až na drevenú, tú vodia ako predtým. Vznikajú humorné obrázky: Kubo si píska, Drevuľa za jeho chrbtom tancuje, sem-tam sa rozpadne, Kubo ju stavia na nohy a dáva dohromady. Poskladá ju, ale naopak, hlavu dá dozadu, opracuje to. Obraz j e podfarbo­vaný hudbou. Kubo začne pantomimimicky naznačovať, že mu je zima, hľadá, kde by sa ohrial.)
R 1: Ale, čo sa vám stalo. Keď prišla jeseň, večer bývalo už dosť chladno.
R 2: Čo chladno, začala byť poriadna zima ! Nuž sa milý Kubko rozhodol, že si urobí ohník. Len kde zohnať drevo na lúke?   Vtom mu však napadlo ...

           (Kubo zbadá, že má pri sebe kravu z dreva. Chce pod ňou zapáliť zápalku, no krava mu chce uniknúť. Naháňa ju-humorný obrázok - nedarí sa mu. Nakoniec ju však chytí, rozoberie, poukladá na kopu, škrtne fiktívnou zápalkou a ohrieva sa. Svetlo sa mení na reál.)

4.OBRAZ:

           (Kubo sa vracia z paše bez drevenej kravy. Oproti mu ide Krajec.)
R 1: Keď sa Kubo vracia domov bez Drevule, občan Krajec naňho zrúkol!
KRAJEC: (Nazlostene.) A kdeže máš moju Drevuľu?!
KUBO:Nehnevajte sa, ale bola mi veľká zima, tak som si ňou podkúril.
KRAJEC: Podkúril? No počkaj, to mi draho zaplatíš, ty trhan! (Nazlostene odchádza.)
KUBO: (Smutne do obecenstva.) Aj by som, keď nemám čím?! (Urobí grimasu a odchádza)
R 2: Ale občan Krajec bol chytrá líška, bežal za richtárom a všetko mu rozpovedal. Že mal kravu, za ktorú platil poriadne ako všetci ostatní a žu mu ju kraviar Kubo skántril!
R 2: Richtár si ho vypočul a rozhodol.
RICHTÁR:
(Predstúpi na javisko, napraví si traky a povie.)
Veru, môj milý pán Krajec, ja na to len tak poviem: Kravu za kravu. (Odchádza)
R 2: Ale Kubo sa vyhováral.
KUBO: Jój, nie je súca moja krava pred slávny súd! Musím ju obriadiť, učesať, potom s ňou prídem.
R 1: Ale Kubo nebol taký hlúpy, aby svoju kravu komusi daroval len tak, pre nič za nič. (Zmena scény, svetlo sa mení na modré, znie hudba. Deti vytvárajú kravu, ale len telo je drevené, ostatné — nohy, hlavu - tvoria vlastnými telami. Kubo prichádza ku krave, češe ju velikánskym hrebeňom, upravuje ju, napráva jej chvost, nakoniec sa zamyslí, pozrie do obecenstva a povie.)
KUBO: Ej, nebudete si vy mojím teliatkom gamby mastiť! To ju radšej zmárnim! A mäso popredám!
           (Vezme kravku, vedie ju krížom cez javisko, a tam pantomimicky oddeľuje časti tela, akoby ju rozoberal. Všetko, vešia na fiktívne háky a usmieva sa.)

R 1: Lenže to richtára napajedilo a dal rozhlásiť takúto správu.
BUBENÍK:
(Prichádza, bubnuje, zastaví sa a číta z pergamenu.) Veľactený pán richtár vydali zákaz, že kto sa opováži od kraviara čo len kúsok mäsa kúpiť, bude mu toto zhabané i kraviarovi peniaze, čo zaň utŕži. A ešte kupujúci bude i do klady zavretý! (Odbubnuje a odchá­dza.)

R 1: Ej veru, báli sa všetci mäso od kraviara kupovať. No našiel sa jeden, čo zákazu nerozumel, a to bol na jedno oko slepý farárov Dunčo aj s kamarátmi. (Pod povešané hnáty prídu deti, napodobňujúc psov. Oblizujú sa a naťahujú za nimi. Prichádza Kubo a hovorí.)
KUBO: Veď vy by ste si aj kúpili, ale nemáte čím zaplatiť! Dobre teda, ja vám dám aj na dlh. Len či mi ho potom splatíte. (Zvešiava hnáty, deti - psy si ich berú a odchádzajú preč. Na háku ostane len trup.)
KUBO: Ale čo s týmto zvyškom?! Ech čo, uvarím, upečiem a pozvem susedov na hostinu. Keď sa u mňa dobre najedia, vari aj oni mne dajú, keď ma so ženou a deťmi bieda pritlačí v zime.
R 2: Ako si zaumienil, tak aj urobil a pozval celú dedinu. Prepáčte, ale už aj mne škŕka v bruchu. (Odchá­dza dozadu k ostatným deťom, ktoré vytvorili náznak hostiny, veselia sa, jedia, potom spoločne spievajú pes­ničku.)
                                    Lepšia krava pečená,
                                    ako celá drevená.
                                    Dobré, chutné mäsko má,
                                    načo boli by polená ?

(Keď dospievajú, rozchádzajú sa, držia si bruchá, lúčia sa, ďakujú za pohostenie.)

5.OBRAZ:
           (Rozprávači prichádzajú na proscénium, držia si bruchá po predošlej hostine, utierajú si ústa.)
R 2: Od susedov mal už potom svätý pokoj. Ale žena vždy tú istú pieseň do ucha mu húdla.
ŽENA: A čo ja teraz deťom navarím?! Čo im do úst dám, keď
si mäso rozdal?! Či tu všetci od hladu pomrieme?!
R 1: Milý kraviar nevedel, čo má robiť. No vtedy mu napadlo, že má on na fare dlžníka. Farárovho jednookého psa. Šiel teda tam a takto ho zháňal, neuvedomujúc si, že aj pán farár na jedno oko nevidí.
KUBO: Či si tu, ty pes slepý? Zaplať mi dlžobu!
           (Vtom sa zjaví farár a rozčúlene naňho kričí.)

FARÁR: Nuž, či ty mňa budeš slepým psom nazývať?! Či nevieš, kto som ja?! A čože som ja tebe dlžen?! Ty žobrák, ty niktoš!
KUBO: (Prekvapene, uteká pred psom.) Ale veď to ja nie vám, jáj... (Utečie, pes za ním.)
R 2: Pán farár si to však nenechal. Šiel na slávny súd, tam všetko požaloval. Slávny súd prisúdil milému Kubovi sto palíc na... veď viete, na ktorú časť tela.
R 1: Keď si prišli po Kuba drábi, ten nelenil, vzal nohy na plecia a zadnými dverami utekal, ako len vládal.
           (Kubo vezme drevené nohy na plecia a uteká po javisku, vybehne.)
R 1: Až sa dostal pred kráľovský palác.
           (Kubo zastane v strede javiska, pozerá hore, potom povie obecenstvu.)

KUBO: Fíha, taký veľký dom som jakživ nevidel. Veď tu majú väčšie obloky, než sú u nás dvere. A ani chlievy pre svine a kravy tu nevidím. To mi je dáke čudné!
RADCA:
(Prichádza ku Kubovi.) A ty, trhan, ty čo tu hľadáš?! Vari nevieš, že je to kráľovský palác?! Prac sa odtiaľto!
KUBO: Tom som veru nevedel. Ale čo je tu tak ticho, keď je to kráľovský dom?
RADCA: Psssst! Nevieš, že máme smútok!? Kráľovné dali vyhlásiť, že toho, kto rozosmeje princeznú, bohato zlatom odmenia! Ale ty, trhan, ty sa o to ani nepokúšaj, lebo zostaneš o hlavu kratší! (Odchádza.)
KUBO: Ej veru, nebolo by zle, keby bolo lepšie?! Ale čo, kto neskúsi šťastie, ten ho nemá! (Tiež odchádza.)

R 2: A tak milý Kubo preliezol vysočizný kamenný múr a dostal sa na nádvorie. No tam ho hneď zdrapila stráž !
S 1: (Naháňa Kuba.) Veď ja ti dám, ty paskuda! Kráľovské ploty preskakovať. Už aj sa prac, lebo ti na chrbát nakladiem!

KUBO:(Uteká.) Ale veď ja nikomu nechcem ublížiť, len som prišiel princeznú rozosmiať!
S 1: (Zastane.) A to vari naozaj?

KUBO:(Tiež zastane.) Naozaj, naozaj. S l: Tak ak je tak, ja ti cestu ukážem. Ale mi musíš sľúbiť, že mi štvrtinu z toho, čo ti kráľovné prisľúbia,dáš!
KUBO: Nuž, dobre teda. Keď len toľko? (Usmeje sa.)
R 2: Ukázal strážnik Kubovi cestu a tešil sa na výplatu. Lenže o chvíľu bol pri Kubovi druhý strážnik.
S 2: Stoj, chlape, čo tu chceš?
KUBO: Ale, idem k princeznej na smiechy.
S 2: Keď je tak, ja ti cestu ukážem. Len mi musíš štvrtinu z toho, čo ti kráľovné prisľúbia, dať!
R 1: Takto sa to opakovalo ešte dva razy a milý Kubo už mal celý majetok, aj keď ho ešte nemal, prisľúbený strážam.

(Prichádzajú všetky deti, smejú sa, vytvárajú opäť náznak kráľovského dvora s princeznou a piatimi kráľovnými. Smeje sa aj princezná.)
KUBO: (Predstúpi pred kráľovné.) A tak som vám tu, milé kráľovné. Celý svoj príbeh som vám porozprával a som rád, že sa princezná aspoň sem-tam usmiala.
K 1: Dobre si urobil, synak.
K 2: Dobre!
K 3: Veru dobre!
K 4: Tak veru.
K 5: Ale čo vlastne chceš za svoju rozprávku?
KUBO: Veď som vám hneď na začiatku povedal, že len toľko, aby ste mi pravdu potvrdili. Aby ste mi potvrdili tých sto palíc, čo mi slávny súd prisúdil.

K 1: Sto palíc?!
K 2: Ale veď...
K 3: Kubo, nežartuj.
K 4: Zlato sme sľúbili...

K 5: Tomu, kto princeznú rozveselí!
KUBO:Panie kráľovné. Ja to myslím naozaj. Aby ste mi svojou pečaťou a podpismi potvrdili sto palíc. Ako môj diel za to, že som vám dievku rozveselil. Aby som nezostal strážam nič dlžný. Každý z tých štyroch dostane, ak dobre počítam dvadsaťpäť na zadok.
PRINCEZNÁ:
(Rozosmeje sa s ostatnými.) Výborne! Výborne. Potvrďme mu pravdu. Stráže si takúto príučku už dávno zaslúžili!

R 2: A tak sa aj stalo. Kráľovné potvrdili Kubovi jeho trest a hneď ho aj rozdelili medzi štyroch strážnikov.
R 1: A ešte navyše, vzali Kuba do služby na kráľovský dvor za kraviara aj s celou svojou rodinou. Ba dali mu aj jednu kravku zo svojho kráľovského stáda.
           (Deti spievajú úvodnú pesničku, vytvárajú pritom drevenú kravu. Miesto hlavy sa všetky striedajú. Nakoniec tam dajú drevenú hlavu. Kubo) na ňu ukáže, že tú chce a podíde k nej. Deti odchádzajú s pesničkou. Posledný ide Kubo, na špagáte za ním drevená krava, ktorá má na krku zavesený zvonček.)

KONIEC.