Choď na obsah Choď na menu
 


M.Hlušíková-M.Lacko: Karamelový smiech /MŽ/

Marian Lacko: Karamelový smiech
(scenár monodrámy pre ženu
podľa rovnomennej poviedky Marty Hlušíkovej)
Rimavská Sobota, 2013

OSOBY:

JOZEFÍNA /asi 50-60 ročná/
MUŽ /fiktívny/

SCÉNA:
/celé predstavenie sa odohráva v aréne, kde sú stoličky poukladané akoby to bolo kupé vo vlaku. Z reproduktoru znie upokojujúci tlkot vlaku. Niekedy zosilnie, potom opäť slabne. Všetci diváci sedia ale oproti hlavnej hrdinke, žene, povedzme že sa volá Jozefína, v najlepších rokoch: 50-60 ročnej, pekne oblečenej. Jozefína sa prediera pomedzi divákov, až sa dostane do pomyselného kupé. Má v ruke kufor, ktorým sa snaží pomedzi divákov ísť opatrne, no nie vždy sa jej to darí. Ospravedlňuje sa, keď do niekoho kufrom buchne. Konečne sa dostane k svojmu miestu, na ktorom je ceduľka "obsadené miestenkou". Vezme ju a sadne si. Poobzerá sa po spolusediacich, vzdychne./
JOZEFÍNA
: Ako je to dobre zariadené, že človek nevie, kedy nastane jeho čas.

/Povie a usmeje sa./
Pánbožko by nám veru mohol tak trochu zasignalizovať, aby si človek aspoň vymenil spodnú bielizeň...
JOZEFÍNA: Ako som oslávila šesťdesiatku, každý deň si dávam parádne nohavičky. Aspoň niečo nech na človeku zostane pekné. Veď by som sa musela v márnici prehadzovať, keby som si na sebe zabudla tie staré bavlnené ošúchané ružové horory. /zasmeje sa opäť a keď vidí, že nikto nereaguje, pokračuje./
JOZEFÍNA
: Často rozmýšľam o tom, ako ma videl môj muž. Neviem, či som bola dobrá
alebo zlá, lebo Jozef bol mojím prvým a posledným a ja tiež jeho prvou. Či poslednou, to neviem. Asi   áno, lebo to žena na mužovi zbadá, keď sa zabudne niekde u mladej pipíšky s nohami ako koza, čo prevracia očami v obdive nad každou jeho vetou, ako keby mu z úst padalo zlato. Jozef nebol taký.
/obráti oči dohora/
JOZEFÍNA: No, Jozef? Bol si či nebol? Nepaprč sa, ja som ti nikdy nepovedala ani pol slova. Alebo keď sme pozerali nejaký film...
/piskľavo zvýskne, pokrúti nad svojím Jozefom hlavou a uprie oči na divákov oproti./
JOZEFÍNA: Do najnapínavejšej scény sa zrazu ozvalo jeho chrápanie. Keď som sa ho spýtala, či spí, hneď som  sa  pozrela na jeho nohy vyložené na taburetke. Vtedy začal mrviť prstami. Akože on nič, on muzikant. Alebo tá tvoja pamäť na tváre!

/obráti oči dohora/
Spomínaš si? To už bolo počas našich posledných dní. Odbehla som počas reklamy do kuchyne, aby som umyla riad. Ty si zatiaľ prepínal kanály, lebo tú hnusnú reklamu by už ani pes nežral, a zrazu ma voláš. Poď už! Už sa do seba aj zamilovali! Pribehnem, aby mi nič neušlo,  chvíľu sa dívam a potom zistím, že ty sa pozeráš na úplne iný film! Ja viem, hlavné hrdinky boli obidve blondínky. To ťa ospravedlňuje. Nakoniec, všetky tie americké filmy sú na jedno kopyto.
/obráti sa na spoločníka v kupé/
JOZEFÍNA: Raz som však videla jeden poľský. Bola som ešte mladá, ale pamätám si ho. To bol film! Neviem už, kto ho režíroval, ale bolo to niečo naozaj silné. Tuším sa volal Brezový háj. Videli ste ten film?   
/Nikto jej neodpovedá.../

Aká škoda, že ste ho nevideli! Odohrávalo sa  to kdesi na poľskom vidieku. Bolo tam    strašne veľa briez. A medzi nimi krásny dedinský dom. Gazdovstvo. Rodičia a dve či   tri deti. A raz k nim prišiel na návštevu mladší gazdov brat. Taký vetroplach, čo nič poriadne nevedel robiť - len hrať na klavíri. To vedel krásne.
/ vyberie si z kufra desiatu, kŕmi sa, potom ju vloží späť./
Spočiatku ho všetci počúvali a chválili, potom   im melódie začali liezť na nervy,  lebo kým všetci robili okolo gazdovstva, hlavný hrdina len hral a hral. Díval sa do oblohy, počúval spev vtákov a všetci by ho tuším najradšej utopili v lyžici vody. A raz bolo vidieť, ako si ten gazdov brat skúša pred zrkadlom úsmevy. Človek by   si myslel, že chlapík nevie, čo má od dobroty robiť. Keď ho ktosi z rodiny prichytil, ako si trénuje tie úsmevy, hlavný hrdina sa priznal, že prišiel domov zomrieť. Mal tuším  tuberu či rakovinu. Neviem, prečo na ten film neviem zabudnúť.  

/zosmutnie jej hlas a vyberie si z kufra ploskú fľaštičku. Opatrne si z nej odpije a vloží ju naspäť./
JOZEFÍNA
: Aj v živote je to tak. /rozhodí rukami/
Všetci hráme svoju rolu a snažíme sa len o to, aby nás neprichytili, ako si trénujeme úsmevy. A niekedy úplne vybočíme z koľaje a správame sa ako hlupáci. Alebo nemáme silu, aby sme zhodili masku a niekoho poriadnepridusili. Aj ja som taká, viete? Keď sme minule nakupovali so susedkou dolu v  samoobsluhe, chcela vedieť, či je maslo čer tvé. Odchlopila konček obalu a prstom si nabrala taký malý maslový oriešok. Nič moc, povedala, obal vyrovnala a maslo dala naspäť do regála. Taký hnev ma schytil, až som očervenela, akoby som rypla do masla ja. A namiesto toho, aby som jej povedala, že to maslo by si mala kúpiť, keď ho rozbabrala, otočila som hlavu nabok a robila som sa, že si obzerám akési syry. Nemala som silu tej primitívke povedať, čo si o tom myslím. Ale pánbožko ma pomstil!
/začne sa veselo smiať a plesne si do dlaní./
JOZEFÍNA: Minule... /nakloní sa k spolusediacemu celkom blízko/ ...prišla za mnou susedka, že ju niečo škriabe v krku. Tak som jej podala pohár slanej vody a postavila som ju do kúpeľne k umývadlu. Kloktaj! vravím jej. Viete, čo z nej vyšlo? Pavúčia  noha! Taká veľká hnusná pavúčia noha! Potom ešte jedna. Ako tak ležali v umývadle, také odporné, zohnuté, namôjveru sa mi zdalo, že jedna sa pohla.
/poobzerá sa okolo seba a stíši hlas/
Raz v televízii ukazoval Milan Lasica svoje nohy. Podobali sa na tie pavúčie. Dlhé,
chudé, len neboli chlpaté. Vlastne som to na tú diaľku ani nevidela...

/oslobodzujúco zasmeje/
JOZEFÍNA: Takže takto sa pánbožko pomstil tej hlupani!
/opäť pohladká očami nebesá a mäkkým hlasom dodá/: Ani ty si ju nemal rád, Jozef, však? Ach, jaj. Ktohovie, ako sa ti tam vodí. Dúfam len, že ťa tá hlava už tak nebolí... Kdesi som čítala, že na druhom svete normálne žijú.
/obráti sa na muža v kupé/ Tak ako my. Vraj chodia aj do práce. Všade len svetlo, pekná hudba a duše plné lásky. Viete, čo by ma zaujímalo? Ako chodia do práce napríklad lekári. Čo liečia, keď tam duše nemajú žiadne telo? Možno sa rekvalifikovali na psychiatrov...
/zdvihne zrak na svojho Jozefa/
JOZEFÍNA: Zato by si sa mi mohol niekedy prisniť! Trošku by sme si   poklebetili. Povedala by som ti, čo je nové. Dnes som sa napríklad dočítala, že zlatá rybka si pamätá zo svojho života posledné tri sekundy. A že Eskimáci nemajú vôbec slovo na označenie bolesti hlavy. Ale to ty tam hore asi vieš. Keby ťa tá hlava veľmi bolela, daj vedieť. Zanesiem na omšu. Ozaj, predstavila som sa vám?
/pozrie sa na muža v kupé a hneď aj mávne rukou/
JOZEFÍNA: Vlastne to ani nie je dôležité. Viete, že často rozmýšľam nad svojím životom? Vy ste niekedy rozmýšľali nad tým, čo bolo vo vašom živote také významné, že by ste to mali porozprávať druhým? Len preto, aby po vás niečo zostalo...
JOZEFÍNA: Ja často nad tým uvažujem. Človek je predsa smrteľný. Niečo po sebe musí nechať, nie? Ale čo je to dôležité v živote? Keď niekoho počnú? Rodičia mi povedali, že ma urobili pri Váhu. Keď som si vypočítala,  kedy to vlastne bolo, vyšiel mi koniec februára. Veď koncom februára sa nedá nikde ani len skryť! Všade sú holé konáre kríkov. Vychádza mi z toho, že ma urobili, keď bola tma. Ale zadarilo sa im. To si povedal ty, Jozef, nie ja...
/zasmeje sa, pohrozí sa svojmu Jozefovi a pokračuje/:
JOZEFÍNA: Skutočnosť bola horšia. Narodila som sa v siedmom mesiaci. Doma. Inkubátory vtedy tuším ani neboli. Bola som vraj fialová a chlpatá. Moja stará matka nechcela so mnou chodiť von, lebo sa za mňa hanbila. Chlpatá opica. Tak o mne povedala. Ale ja sa pýtam: Keby som nemala na tomto svete byť, bola by som ušla hrobárovi z lopaty? Teraz neviem – bol toto ten dôležitý moment môjho života? Alebo to bol ten prvý večer s tebou, Jozef? Pritlačil si ma o hrdzavý plot a ja som potom nedokázala našim vysvetliť tie hnedé mriežky na bledozelených šatách... Možno sú medzníkmi v živote človeka situácie, keď ide o život. A mne o život išlo. Raz, keď som bola na prechádzke pod traťou, spadol mi na plece kameň, ktorý musel odhodiť z koľajnice prechádzajúci vlak. Keby spadol o pár centimetrov vedľa, už by som tu nesedela. A raz som spadla na bicykli tak, že koleso nákladného auta bolo od mojej hlavy len pár centimetrov. A čo vtedy v Tatrách, keď som zliezala Priečne sedlo? Šmýkalo sa tak, že aj teraz mám z toho husiu kožu. Zaujímavé. Trikrát mi šlo o krk – a som tu. Vidíš, Jozef, a ty si mal taký pokojný život so mnou. Stačilo len raz...
/Jozefína sa zodvihne, vyberie z kufra veľký balík hygienických vložiek, dá si ich pod pazuchu a povie/ 
JOZEFÍNA: Prepáčte, musím si odskočiť. /Odíde len pár metrov k dverám, búcha na ne, no stále je obsadené/ Čo tí ľudia tam tak dlho robia ! Á... vydržím. /Vráti sa na svoje miesto/
JOZEFÍNA: Viem, chcete sa opýtať, či mal nejakú nehodu?  
/vyhŕkne z nej náhle, keď si sadne/
Áno, dá sa to tak povedať.  My sme žili veľmi dobre, viete? Veľmi dobre sme si žili. A raz, tuším v  sobotu to bolo, sme na terase lúštili krížovku. Bolo teplo, Jozef mal na sebe len krátke nohavice a ja som uvidela jeho brucho. Prevísalo tak, že opasok sa mu pod to brucho schoval ako nič. V tom letnom vetríku som si prvýkrát lepšie všimla jeho prehadzovačku na hlave. Česal sa sprava doľava. Keď zafúkal vietor, vlasy mu stáli nad hlavou ako vejár. Na brade sa mu ligotal mastný jarček od raňajok a neustále grgal a hlasno si uľavoval. Prepáčte, že o tom takto hovorím, je to odo mňa nepekné... /zamyslí sa a stíchne./ 
JOZEFÍNA: Isto si myslíte, že dostal infarkt.
/Dlhšie ticho. Jozefína otvorí kufor, vloží doň vložky, no nezavrie ho poriadne. Počuť, ako vlak vchádza do stanice/:
Nie, nedostal infarkt, zabila som ho. Nohou zo starej stoličky.
/Zodvihne sa a ako odchádza, otvorí sa jej kufor a znej vypadne noha zo starej stoličky. Rýchlo pozbiera všetko, čo z kufra vypadlo a odchádza. Cestou sa zastaví pri mužovi z obecenstva./
JOZEFÍNA
: Ježišmária, ty vyzeráš presne ako môj Jožko. Ako dobre, že tiež vystupuješ... /Chytí ho pod pazuchu a odvádza si ho zo sály von/
                                            Koniec

... pokiaľ máte záujem použiť tento scenár, kontaktujte
: manolacko@gmail.com, 0905549342